Antológia 11 poviedok od 11 významných slovenských spisovateľov  sa volá Mastný muž. Všetky texty sa volajú rovnako – Mastný muž  – odlišujú iba podtitulom a unikátnym poňatím témy. Poznáme síce mená tvorcov, ale autorstvo nie je pripísané k jednotlivým poviedkam, takže čitateľ môže iba tipovať, kto ktorú poviedku napísal – Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik, alebo Vadas?
 
„Žiadnej z poviedok nechýba humor a nadhľad, vedia byť ironické a sarkastické a tnú do živého. Mastný muž je jednoducho na smiech, keď sa berie príliš vážne. Veď preto aj vznikol, aby nabúral prílišnú vážnosť literárnej scény. To však vôbec neznamená, že Mastný muž nie je vážny... Za vráskami od smiechu sa skrýva ustarostený pohľad 11 párov očí, ktorými autori jednotlivých príbehov hľadia na náš svet. Sú to majstri slova, ich pohľad je uhrančivý a znepokojivý, hoci sa tvári naoko nevinne. Poviedková nie len literárnou hrou. Je to kniha, čo určite stojí za prečítanie.“ (Z recenzie v denníku Pravda)
 
ÚKÁŽKY Z KNIHY
Lena má však pocit, že až teraz začína tá pravá diskotéka! A zrazu do miestnosti vojde kovboj – muž s mastnými vlasmi a smutným, prepitým pohľadom. Vyhorený päťdesiatnik, alebo proste niekto, kto sa jej v šestnástich zdá príliš starý a príliš zúfalý. „Dievčatá, poďte si so mnou niektorá zatancovať. Len jeden tanček...“ (str. 17)
Tak reku že dám si relax pred Vianocami, oddýchnem vo wellnesse. Asi minútu som bola v tej vírivke, keď sa rozleteli dvere a dnu vošiel obézny, ale nie že jemná nadváha, normálne tlstý chuj, aj videl, že tam ležím v relaxačnej pozícii, aj nič nedbal a jebe si to priamo ku mne do tej vaničky, chytá sa zábradlia a džubne sa bez pozdravu rovno ku mne. (str. 24)
V skutočnosti veľmi dobre vie, že žiadne skákanie z okna, zapíjanie tabletiek pálenkou, ba ani strieľanie do spánku alebo srdca, podrezávanie žíl vo vani, vešanie či topenie neprichádza do úvahy. Je slaboch a má sa príliš rád. Chýba mu aj výhoda psychiatrickej diagnózy, ktorá by ho posunula tam, kam treba a všetky otázky o zmysle alebo nezmysle dobrovoľného odchodu odsunula na druhú koľaj. (str. 31)
Ester zloží tašku na podlahu, vedľa koša na smeti. Vidí Viktora, ako svoj batoh kladie na posteľ, rovno na čisté hotelové uteráky, a myslí pri tom na mäso. Na to kusisko mäsa, ktoré sa u Mustafu pod hotelom otáčalo na obrovskej tyči; len na masť, ktorá z neho stekala, bola určená kovová platňa väčšia ako stôl v ich kuchyni a celý tento veľkolepý predmet sa leskol na slnku... (str. 39)
Na druhý deň, po milovaní, po raňajkách ideme k Vavrovi, peši, ruka v ruke dlhočiznou lúkou, štveráme sa do svahu zožatým poľom, vtedy sa pustíme. Cez podošvy tenisiek cítim strnisko. A žartujem, kedy tam už budeme? Slnko pečie – a to nie je desať. (str. 47)
V deň, keď si Mastný muž uvedomil, že jedinou možnosťou, ako spasiť Mestečko G., je kompletne vykynožiť tunajšie obyvateľstvo, vládla v Mestečku G. už tretí týždeň taká horúčava, že asfalt po uliciach tiekol ako špinavá páchnuca rieka a Pán Výčapu musel zákazníkom neustále pripomínať, aby pivo skonzumovali skôr než sa im vyparí z krígľov. (str. 65)
Letuška nám pred vzletom prezentovala obvyklé inštrukcie, ako zomrieť v plávacej veste a podobne. Odrazu sa začala chechtať, vybuchla do hlasného smiechu, tiekli jej slzy. Jej kolegyňa sa smiala s ňou. Opäť závan smrti. (str. 77)
Aj stavební podnikatelia majú hlavy, ruky, nohy, ale keď skáču do bazéna, vyzerá to, akoby leteli kusy bravčového. Ten môj sa rozbehne po terase, brucho napred, a už letí, ten tvoj takisto, a potom zase, po celý víkend. Veľmi chcem od toho môjho odísť, ale neodídem. Ceny bytov rastú, stavebníctvo má perspektívu, neodídem. (str. 87)
Huje! Vieš, čo je Huje po maďarsky – sprostý, hlupák – Huje! Tuc maďarú, Huje? Ty máš čo vravieť, že, Huje! Kto tu minule ležal na dvore s rozbitou fľašou, že som ho musel dvíhať. Veď som sa aj dorezal, litrom pálenky som si to musel dezinfikovať, som si zobral zozadu z komory, aby si vedel, lebo si už ležal v sene. (str. 96)
V televízii ukazovali gay pride, práve ako ich bijú v uliciach hlavného mesta, ako im čurčí krv, omráčených zbierali zo zeme a podobne, ako to chodí, keď sa zimná olympiáda urobí v Juhoafrickej republike. Drahé a nepotrebné. Potom sa ma pán farár opýtal: „A ty čo o tom súdiš?“ (str. 119)
Staré dobré Husákovo dieťa. Vyprosíš si to, ty sám o sebe takto neuvažuješ, pre teba, hedonistu, je odporná predstava, že by ten starý chren z obrazu vo vašej triede mal byť tvojím otcom. Predstav si, tučná biela hlava toho okuliarnika sa láskavo skláňa nad tvojou detskou postieľkou, bozkáva ťa na dobrú noc. Viem, fuj. Ale pravdou je, že si naňho nezabudol. S tvojimi spomienkami z tých čias to také isté nie je.  (str. 128)